Zaklopem na vchodové dvere, ktoré si už len matne spomínajú na zelený náter, zazuní ufúľané okienko s prasknutým sklom - takto nejako to uňho vyzerá.
Vždy keď vojdem dnu ocitnem sa v objatí špinavých stien, pod nohami hlinená dlážka, v kúte čmudiaca piecka...
Ondriš sedí v kúte na posteli pod oknom, so skrčenými nohami, prikrytý veľkou perinou navlečenou v umastenej obliečke vypadajúcej sťa by ju cez polia vláčila svorka psov.
"Hybaj ďalej!" - ozve sa viac hlasov naraz.
Tak je to, u Ondriša sa v deň dôchodku vždy nájde aspoň 5 - 6 ďalších chlapov, ktorí nechutne vtipkujú na môj účet a lačným pohľadom sledujú, ako mu odčítavam peniaze na starú dlaň.
"Dobre si mu doniesla, ešte príď, aj častejšie môžeš," - nezabudnú ma vyprevadiť týmito slovami.
"Len aby mu vydržali čo najdlhšie, dovidenia." - odchádzam a čudný pocit zostáva v mojom vnútri.
***
Prešli dva mesiace, štipľavý zápach moču pred Ondrišovými dvermi zamrzol v ušľapanom snehu.
Izba je opäť začmudená, opäť plná chlapov, Ondriš opäť sedí na posteli prikrytý tou istou špinavou perinou...
"Poštárka ti prišla, Ondrej, odlož kastról," - riadi ho jeden z nich, pričom berie z Ondrišovho lona misku s gulášom. Keď vypýtam Ondrišov občiansky preukaz, natiahne sa na ošarpanú okennú parapetu a podá mi novo vystavený doklad: "Potom mu to prerátajte, aby vedel o koľko mu zvýšili a koľko je to Slovenských korún... už sme mu vraveli, ale on si to nepamätá."
Starý muž sa díva do mojej tváre a na ústa si pritláča dlaň jednej ruky. Do druhej mu odčítavam novučké Eurá. Za celý čas nepovie ani jedno slovo, keď dorátam, vysvetľujem mu: "Ujo, týchto 20 centov je 6 korún, 50 centov máte 15 korún, 2 Eurá je 60..."
Ondriš sa díva do svojej ufúľanej dlane na novotou žiariace peniaze. Druhou si stále pritláča ústa. Zrazu sa z neho vydral vzlyk.
Stála som v tej špinavej učmudenej izbe dívajúc sa na plačúceho starého muža a čudný pocit zovrel moje vnútro.
